Krvavá rosa (úryvok)
(In: kochlica.webnode.sk, 2011) Ukážka z môjho cyklu pracovne nazvaného Blato & krv. Poviedka na moje prekvapenie, získala čestné uznanie v súťaži Literárny Zvolen. Pocta starej drsnej škole, gangsterkám, westernu a všeličomu inému...
Som späť. Presne to mi v záplave patetickej nostalgie napadlo, keď moje auto prešlo okolo projektilmi dokaličenej cedule. Likavka. Obec, ktorá sa tomuto označeniu snažila vyhnúť pomenovaním mestys, čo má byť akýsi prechod medzi mestom a dedinou. Žiadny názov však nedokáže zmyť povesť a pach, ktorý toto miesto obklopuje.
Kvapky o veľkosti nábojníc začali útočiť na karosériu mojej novej Škody VOS. Tu pršalo takmer vždy. Neďaleká fabrika a pretekajúci Váh s radosťou chrlili chuchvalce smogu a hmly. S neúprosným dažďom tak vytvárajú dokonalú koláž beznádeje.
Depresívnosť tohto kúta Slovenska si uvedomujem o to viac, že už prešlo takmer desať rokov, čo som spolu s bratom odišiel z Liptova. Už nie som ten mladík, ktorý kvôli každej ženskej trochu krajšej od čerta rozpúta divoké inferno. Mladícke nerozvážnosti už u mňa dávno skončili. Ale teraz som sa musel vrátiť.
Blikajúci nápis označujúci ázijskú reštauráciu sa z temnoty vynorí ako láva, ktorá vytryskne z krátera. Netuším, čo tie čmáranice znamenajú, ale vždy som starého Phama upodozrieval, že si zo všetkých robí riť a dal tam napísať nejakú prasačinu.
Teraz som však neprišiel riešiť staré krivdy ani medzikulturálnu neznášanlivosť. Som tu, aby som našiel Phamovho syna...
Ubezpečil som sa, že pištoľ sig sauer i dýka maserin sú na svojich miestach, v puzdrách na opasku. Otváram dvere, z ktorých skla sa dobrosrdečne usmieva obrázok tučnej pandy.
Hneď ako som vstúpil do predsiene osvetlenej matným svetlom z dvoch visiacich lámp, sa na mňa vyrútili dvaja nabušení, širokoplecí a očividne podráždení Vietnamci. Jeden má znetvorený ksicht plastikou, druhý hnusné modré očné buľvy, zjavne sa s nimi nenarodil. Neprestávali gániť ani vtedy, keď mi lámanou slovenčinou oznamovali, ako veľmi ich mrzí, že ma nemôžu pustiť ďalej, lebo nateraz majú plno a o chvíľu tu bude uzavretá spoločnosť.
To mám na Vietnamcoch rád. Ich úprimnosť. Pri nich hneď viete, ako na tom ste. Títo by ma nepustili dnu, ani keby som bol sám Diabol.
Keďže však mali do výšky sotva poldruha metra, tak som sa do nich pustil. A dali mi zabrať.
Ak mám byť úprimný, riadne som ich podcenil. Ich údery boli bleskové a nehlučné, akoby nechceli ani v takejto situácii vyrušiť hostí sediacich v jedálni. Po pár utŕžených kopancoch mi je jasné, že nemám šancu.
Vzhľadom na to, že mi nakladali ako malému decku, ani jeden nepocítil potrebu siahnuť po zbrani, ktorých puzdrá som občas zahliadol tesne pred úderom.
Moja potreba bola enormná. Vyťahujem pištoľ. Až keď zmeraveli pred chrómovanou hlavňou môjho Sig Sauera P229, mohol som ich konečne zložiť. Až takí odolní neboli...